Čo je digitálna etika?

Digitálne služby pripojené k internetu sú nám teraz dostatočne známe, ako akademici a lídri v tomto odvetví sa začali zameriavať na morálne princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie používateľov a spoločností v digitále guľa.

Toto (relatívne) stabilné chápanie digitálnych nástrojov, katalyzované nedávnou verejnosťou frustrácia z niektorých z nich sa prejavila v zhluku diskusií, ktoré niektorí spoločne označujú ako „digitálna etika“.

Čo je teda digitálna etika?

Je pravda, že digitálna etika stále naberá na novej zložitosti s vývojom technológií. Stále je však dôležité chápať ich súčasný stav, pretože umožňuje používateľom formovať diskusiu a robiť informované rozhodnutia.

Stručne povedané, digitálna etika sú normy určené na zabezpečenie autonómie a rešpektovania dôstojnosti používateľov na internete. Zatiaľ čo tradičná etika sa týka vzťahov medzi jednotlivcami, firemná etika sa týka vzťahov medzi spoločnosťami a zákazníkmi, digitálna etika ich spája, aby sa vzťahovali na akékoľvek dve (alebo viaceré) interagujúce strany online.

Digitálna etika týmto spôsobom predpisuje, ako sa majú správať dvaja jednotlivci komunikujúci online, ako dvaja spoločnosti by mali zodpovedne vykonávať internetový obchod a ako by sa spoločnosti mali správať k svojim používateľom.

Digitálna etika je stále v plienkach, takže v skutočnosti neexistujú akceptované podmienky pre subkategorizáciu. Na účely preskúmania ďalších špecifík však zvážime „osobnú digitálnu etiku“ a „podnikovú digitálnu etiku“.

Čo je osobná digitálna etika?

Osobná digitálna etika zahŕňa to, ako si jednotliví používatelia navzájom ctia právo na sebaurčenie online. Čo ich robí jedinečnými v porovnaní s typickou etikou, ktorou sa riadi medziľudské správanie, je to, že vzhľadom na charakteru online infraštruktúry je komunikácia takmer vždy sprostredkovaná nejakým súkromným záujmom resp tretia strana.

Napríklad vo fyzickom svete má vaša poloha malý vplyv na to, ako by ste sa mali správať k ostatným ľudia – či už ste na verejnom alebo súkromnom pozemku, očakávania zdvorilosti sú v podstate rovnaké rovnaký. Naproti tomu to, či s niekým jednáte cez e-mail alebo na Facebooku, výrazne mení povinnosti, ktoré voči nemu máte.

Aké sú však tieto povinnosti? Hlavnou povinnosťou používateľov je konať tak, aby sa zachovali voľby iných používateľov s ohľadom na ich vlastné súkromie a bezpečnosť.

Existujú jasné príklady toho, čo to znamená. Je zjavne nesprávne niekoho „doxxovať“, čo znamená prezradiť citlivé osobné informácie (zvyčajne ich domácu adresu), ktoré by im iní mohli fyzicky alebo psychicky ublížiť. Tento princíp však zaväzuje používateľov aj menej zjavnými, ale rovnako dôležitými spôsobmi.

Tu je aplikácia, ktorá to objasňuje: Nemali by ste na fotke zahrnúť niekoho, kto nesúhlasil s tým, aby sa na nej objavil, ak ju chcete zdieľať online. Vo všeobecnosti je zdvorilé neodfotiť niekoho bez opýtania, no keď do záberu vstúpia sociálne siete, dostane to nový rozmer.

Aj keď vaša fotografia nemá profil na sociálnej sieti (najmä v tomto prípade), zverejnením jej obrázka im odopierate možnosť vybrať si, kde sa objaví. Navyše s pokrokom v rozpoznávaní tváre ich odhaľujete vo väčšej miere, ako si možno uvedomujete, keďže celointernetové skenovanie tváre sa približuje realite.

Ako pri každej disciplíne etiky, ani digitálna etika by nemala raison d’etre ak by bol úplný konsenzus. Osobná digitálna etika má v širšom zmysle oblasti vášnivých diskusií. Pred diskusiou o súčasných etických problémoch by sa malo zdôrazniť, že táto liečba nie je určená vyniesť úsudok, ale len identifikovať súčasný stav morálneho uvažovania v oblasti digitálneho prostredia technológie.

Jednou z tém mimoriadneho významu v politickom diskurze je, či je ospravedlniteľné zahanbovať tých, ktorí zastávajú urážlivé alebo nebezpečné myšlienky, a tlačiť na svojich zamestnávateľov, aby proti nim zakročili.

Niektorí aktivisti v politickej aréne čoraz viac prijímajú taktiku vychádzok jednotlivcov, o ktorých si myslia, že šíria myšlienky, ktoré sú nenávistné alebo ohrozujúce určité skupiny. Dôvodom je, že ak niekto presadí názor škodlivý pre konkrétne skupiny, mal by znášať recipročné sociálne a finančné dôsledky.

Ďalším sporným bodom v osobnom digitálnom súkromí je, či by rodičia mali zverejňovať fotografie svojich detí (najmä dojčiat a batoliat) online, pretože zo svojej podstaty nemôžu dať súhlas.

V tomto smere neexistuje ustálený štandard. Niektorí tvrdia, že rodičia môžu zverejniť obraz svojho dieťaťa, pretože rodičovstvo je významným životným momentom, o ktorý sa rodičia majú právo podeliť. Iní trvajú na tom, že zákonné poručníctvo dieťaťa by si nemalo zaslúžiť výnimku z pevného práva dieťaťa vybrať si, kedy a ako sa jeho obrázok zobrazí.

Čo je to podniková digitálna etika?

Odvrátenou stranou mince a oblasťou, ktorá priťahuje oveľa viac pozornosti, je „firemná digitálna etika“. Opäť, pretože prakticky všade na internet je „súkromné ​​vlastníctvo“, pravidlá, ktoré sa títo hráči zo súkromného sektora rozhodnú uvaliť na svojich používateľov, majú ďalekosiahle súkromie dôsledky.

Firemná digitálna etika sa primárne točí okolo praktík online platforiem, ako sú sociálne siete, ktoré zhromažďujú citlivé informácie o používateľoch. Táto zbierka je často potrebná na to, aby platformy poskytovali skúsenosti s ich produktom, ale neexistuje jednotné očakávanie toho, čo možno a čo by sa malo robiť s týmito informáciami.

Spoločnosti bežne zastávajú postoj, že ak ich používateľská zmluva, bez ohľadu na to, aká tajomná, umožňuje predaj používateľských údajov, nie je nič zlé na predaji akýchkoľvek údajov akémukoľvek „partnerovi“ z akéhokoľvek dôvodu. Keď to obhajcovia ochrany osobných údajov spochybňujú, spoločnosti zvyčajne čelia tomu, že ponúkajú službu zadarmo musí nejakým spôsobom generovať príjmy a používatelia by to mali vedieť lepšie, než za čo niečo očakávať nič.

Problém je ďalej komplikovaný skutočnosťou, že predaj používateľských údajov súkromnými platformami umožňuje vláde obchádzať zákonné limity informácií, ktoré môže zhromažďovať o občanoch. Vládne orgány môžu v mnohých prípadoch získať tie isté informácie, aké by mohli získať príkazom na prehliadku, ale s právnym poriadkom, ktorý nariaďuje oveľa menej súdnych obmedzení. Okrem toho vládne agentúry vo väčšine jurisdikcií nemajú zakázané nakupovať údaje z digitálnych platforiem, rovnako ako to robia iné súkromné ​​spoločnosti.

Rovnako ako osobná digitálna etika, aj firemná digitálna etika má svoj vlastný dialóg o tom, ako dosiahnuť spravodlivejšie výsledky. Veľa atramentu sa vylialo na zásluhy toho, že korporácie výslovne a jasne uvádzajú, čo robia s používateľskými údajmi. Zástancovia tvrdia, že namiesto toho, aby boli pochované v podmienkach služby, by mali byť dátové politiky viditeľne zobrazené a ľahko pochopiteľné. Princíp získava na popularite, ale zatiaľ nebol široko implementovaný, pretože neexistujú zákony, ktoré by ho vynucovali.

Ďalšou témou je, či by mali prevládať prémiové možnosti, kde služby sľubujú prijatie platby, aby sa úplne vzdali predaja údajov tohto používateľa. V súčasnosti len málo online platforiem ponúka prémiové úrovne a tie, ktoré áno, to len zriedka zaručujú ako úplnú alternatívu k predaju údajov.

Aké morálne povinnosti ukladá digitálna etika používateľom?

Aj keď si vyššie uvedené body zaslúžia dôkladné premyslenie vo všetkých našich častiach, pomáha nám destilovať tieto koncepty do konkrétnych krokov, ktoré môžeme podniknúť, aby sme skutočne uplatňovali digitálnu etiku.

Ako predtým, poďme si to rozdeliť na navigáciu v otázkach osobnej a firemnej digitálnej etiky. Pri vašich rokovaniach s inými ľuďmi sprostredkovanými online službou by ste mali mať vždy na pamäti, ako vaše rozhodnutia ovplyvňujú ostatných. Predtým, ako vytvoríte príspevok, položte si otázku, či to ovplyvní niekoho iného a či by ste boli so svojím rozhodnutím v poriadku, keby ste boli v ich koži. V podstate, rovnako ako v skutočnom živote, platí zlaté pravidlo online s upozornením, že vaše rozhodnutia online sa môžu ešte viac rozšíriť z dôvodu okamžitého globálneho dosahu internetu.

Pokiaľ ide o firemnú digitálnu etiku, povinnosťou vás, používateľa, nie je ani tak zabezpečiť, aby ste neublížili iným, ale zabezpečiť, aby služby, s ktorými sa spájate, nepoškodili vás. Prvá vec, ktorú by ste sa mali opýtať pri zvažovaní online platformy, je, ako zarába peniaze. Vo všeobecnosti tu platí príslovie „ak za to neplatíte, ste produktom“. Ďalšia otázka, ktorú by ste si mali položiť, je, ak spoločnosť zhromažďuje osobné údaje (a pravdepodobne to robí), dôverujete tejto spoločnosti svojimi údajmi?